Terry Eagleton: Idea kultury

Monika Metyková

(Revue pro média č. 1. – RECENZE)

Terry Eagleton: Idea kultury, Host, Brno 2001. Z anglického originálu The Idea of Culture vydaného Blackwell Publishers v roku 2000 preložil Jan Balabán.

V nakladateľstve Host vyšla kniha Idea kultury významného súčasného britského literárneho kritika a teoretika kultúry Terryho Eagletona. V anglickom origináli bola kniha vydaná pred rokom ako prvá publikácia v edičnej rade “Manifestos” (Manifesty) prestížneho vydavateľstva Blackwell Publishers.

Terry Eagleton prednášal literárnu a kritickú teóriu na University of Cambridge, od roku 1992 pôsobí ako vedúci Katedry literatúry na St. Catherine’s College, University of Oxford. V septembri 2002 nastúpi ako profesor kulturálnej teórie na University of Manchester. Medzi pozoruhodné črty jeho akademickej kariéry nesporne patrí fakt, že sa vo veku 21 rokov ako čerstvý absolvent stal výskumným pracovníkom (“research fellow”) na Jesus College, Cambridge, a to najmladším od 18. storočia. Eagleton je autorom 25 kníh, ktorých témy siahajú od ideológie po írskych rebelov z 19. storočia. V roku 1983 vyšla jeho kniha Literary Theory: An Introduction, ktorej sa predalo viac než 750 000 výtlačkov.

Ústrednou témou Eagletonovho “manifestu” sú dejiny pojmu kultúra a nestabilita tohoto pojmu. Od tejto témy sa odvíja množstvo zaujímavých a podnetných úvah. Eagleton naviac poskytuje príklady, ktoré činia knihu prístupnou a čtivou. Pochopiteľne sa opiera predovšetkým o anglo-americké zdroje, tie okrem odborných publikácií zahrňujú beletriu.

V prvej kapitole, nazvanej “Varianty kultury” Eagleton pojednáva o vývoji pojmu kultúra. Vo svojom výklade sa opiera o kľúčové dielo Raymonda Williamsa Keywords (Kľúčové slová) z roku 1976. Williams odvodil etymologické korene slova kultúra od práce v poľnohospodárstve, v tomto význame je kultúra blízka ušľachtilosti. V 18. storočí sa slovo kultúra prakticky stalo synonymom civilizácie. Na rozdiel od nemeckého pojmu kultúra, ktorý mal užší náboženský, umelecký a intelektuálny význam, bola civilizácia francúzskym pojmom a zahrňovala aj politický, ekonomický a technický život. Na prelome devätnásteho storočia v kontexte imperializmu však došlo k zásadnému obratu, pojem civilizácia sa v očiach liberálov zdiskreditoval a do popredia sa dostal pojem kultúra. Reakciou na toto “zlyhanie” pojmu civilizácia, podotýka Eagleton, bolo trojaké chápanie kultúry: kultúry ako utopickej kritiky, kultúry ako spôsobu života a kultúry ako umeleckej tvorby. Súčasné poňatie kultúry má svoje korene v odcuzení spoločenského života od života materiálneho, typického pre modernitu. Bolo by však chybou chápať kultúru iba vo filozoficko-historickom zmysle, kultúra je totiž aj miestom politického konfliktu. Jednou zo silných stránok Eagletonovho pojednania je práve dôraz kladený na meniaci sa vzťah medzi kultúrou a politikou.

O charakteristikách postmodernej kultúry bližšie pojednáva v kapitole “Krize kultury”. Pre Eagletona sú ústrednými dve tendencie, predovšetkým rastúci význam kultúry chápanej ako identita a následná zmena kultúry z prostriedku riešenia politických sporov na súčasť politických konfliktov. Vo vzťahu k chápaniu kultúry ako identity Eagleton veľmi rázne odmieta idealizáciu diaspory. S takouto idealizáciou, napríklad s tvrdením, že skúsenosť diaspory vedie k obohacovaniu identity sa stretávame v dielach rôznych súčasných autorov (viz Homi Bhabha, Anabelle Sreberny). Tento pohľad však opomína dôležitý fakt, život v diaspore totiž v zásade nie je činom dobrovoľným a nie je ani výsledkom informovaného rozhodovania. Dôležitou úvahou v tejto kapitole je tiež Eagletonova téza o tom, že západná kultúra prejavuje “politováníhodnou neschopnost představit si jiné kultury” (s. 61). Príklad tejto “deprimujúcej neschopnosti” nachádza vo fenoméne mimozemšťanov. Navzdory tomu, že mimozemšťania majú tvoriť radikálne odlišný druh, sa od nás pozemšťanov líšia minimálne, ak odhliadneme od niektorých špecifických výzorových čŕt, “vypadají v podstatě jako Tony Blair” (s. 61). Táto úvaha je obzvlášť alarmujúca pri predstave globálnych zásahov západných spoločností.

Hlavnou témou kapitoly “Kulturní války” sú “vojny” medzi tromi spôsobmi chápania kultúry, kultúry ako ušľachtilosti (“civility”), kultúry ako identity a kultúry ako komercie. Eagleton neopomína ani “súboj” medzi Kultúrou (vysokou kultúrou, ktorá je univerzálna a zdieľame ju už z titulu svojej spoločnej príslušnosti k ľudskému druhu) a kultúrou (určitou, nejakou, ľudovou). Fakt, že “ideální jednota Kultury je ve stále větším rozporu s konfliktem kultur, a již nemůže nabídnout ani jeho řešení” (s. 79), považuje Eagleton za jadro súčasnej krízy kultúry. Naviac je Kultúra oslabovaná sekulárnou povahou kapitalistickej spoločnosti, Kultúru s kultúrou totiž spájalo práve náboženstvo, ktoré “vtěluje nadpozemskost do praktických forem života” (s. 82). Úpadok Kultúry vedie medzi iným k zániku priestoru pre druh kolektívneho symbolizmu, v ktorom by sa spájala Kultúra s kultúrou a zároveň by v ňom dochádzalo k stmeľovaniu politických zväzkov. Eagleton tvrdí, že takýto priestor predstavuje v súčasnosti šport, ktorý podľa neho “vhodně kombinuje estetický aspekt Kultury se skupinovým aspektem kultury s malým ‚k‘ a pro své oddané příznivce se stává uměleckým zážitkem i způsobem života. Bylo by zajímavé zamyslet se nad tím, jaké politické následky by pro společnost měla absence sportu” (s. 83). Musím však dodať, že pri akejkoľvek forme kolektívneho symbolizmu je dôležité sa zamyslieť nielen nad jeho zdieľaním, ale tiež nad vylúčením z neho.

Kamkoľvek nás vedú úvahy o vzťahu medzi kultúrou a prírodou, zdôrazňuje Eagleton v úvode kapitoly “Kultura a příroda”, vo vzťahu k nášmu fyzickému bytiu “příroda s konečnou platností vítězí nad kulturou tím, čemu se běžně říká smrt” (s. 100). Kapitolu venuje hlavne pojednaniu o nedostatkoch kulturalizmu a naturalizmu, ktoré najzaujímavejšie vystihuje vo svojej analýze Shakespearovho diela Kráľ Lear. Kráľ Lear si podľa Eagletona uvedomuje, že príroda je kultúrna konštrukcia, zároveň sa však vyhýba obmedzeniam naturalizmu tým, že prehliada všetko, čo súvisí s hmotným telom. Naviac je “král Lear […] ostražitý i vůči naturalismu, který věří, že hodnota je přímo odvozena od faktu a kultura od přírody. Ví totiž, že příroda byla vždy interpretací přírody” (s. 117). Napriek tomu však kulturalizmus nie je pre Shakespeara riešením, on nachádza odpoveď v ľudskej prirodzenosti, ktorá je spoločenská, telesne založená a sprostredkovaná kultúrou. Shakespeare a ľudská prirodzenosť sú východiskom pojednania, v ktorom Eagleton dospieva k poňatiu kultúry ako ľudskej prirodzenosti. Kultúra predstavuje formu solidarity, na základe ktorej sa ľudské bytosti vyrovnávajú s krehkosťou svojej telesnej schránky, tieto formy solidarity “jsou mnohem dokonalejší než všechno, co dokáže vytvořit tělo, a které se nebezpečně vzdalují kontrole smyslů” (s. 125).

Záverečná kapitola “Ke společné kultuře” pojednáva o súčasných možnostiach spoločnej kultúry. Eagleton porovnáva prístup T. S. Eliota a už spomínaného Raymonda Williamsa k otázke spoločnej kultúry. Kľúčovým dielom v prípade Eliota sú Notes Towards the Definition of Culture (Poznámky k definícii kultúry) z roku 1948 a v prípade Williamsa Culture and Society 1780–1950 (Kultúra a spoločnosť 1780–1950) prvé vydanie z roku 1959. Obaja autori pojednávajú o spoločnej kultúre, ich chápanie spoločného je však radikálne odlišné, pre Eliota má byť kultúra spoločná obsahom, kým pre Williamsa má byť spoločná vďaka svojej politickej forme. Williamsov pohľad je pre Eagletona kľúčovým a formu kultúry, ktorá by stála v súčasnosti blízko k tomuto pohľadu, nachádza v kultúre ako radikálnom proteste (tým vlastne k trom spôsobom chápania kultúry predstavených v kapitole “Krize kultury” pridáva štvrtú). Kultúra ako radikálny protest sa v ideálnom prípade odráža v politike identity. Politika identity však vzniká “jako obranná reakce na kořistnické akce kapitalismu” a nesie so sebou vznik “množství uzavřených kultur, které pluralistická ideologie kapitalismu oslavuje jako bohatou různorodost životních forem” (s. 144). Z Eagletonovej úvahy teda nie je jasné, či v konečnom dôsledku existuje v súčasnosti forma kultúry, ktorá by mohla byť charakterizovaná ako radikálny protest, alebo sú všetky formy kultúry ovládnuté duchom kapitalizmu.

Idea kultury poskytuje prehľad o najdôležitejších otázkach spojených s chápaním kultúry vo všeobecnosti a problémoch súvisiacich s otázkou “stavu” kultúry v súčasnom západnom svete. Kniha sa hemží cennými úvahami a podnetmi k ďalšej diskusii v tejto kľúčovej oblasti našich každodenných životov. S rastúcim globálnym dosahom západnej kultúry je zásadné nielen analyzovať jej súčasný stav, ale tiež chápať vývoj, ktorý k tomuto stavu viedol, a v tomto ohľade nemôže byť sporu o Eagletonovom prínose. Je tiež prínosné, že Idea kultury je koncipovaná tak, aby neoslovila iba odbornú verejnosť, ale všetkých, ktorých zaujíma otázka kultúry v súčasnom svete. Český preklad bohužiaľ neobsahuje komentár prekladateľa, ktorí by mnohí čitatelia uvítali, a miesto úplného indexu obsahuje iba menný register.

 

<<Archiv čísla 1

Archiv recenzí >>

 

NAVRCHOLU.cz