Mediálna regulácia a verejný záujem

Monika Metyková

(Revue pro média č. 6 – RECENZE)

Feintuck, M.: Media Regulation, Public Interest and the Law. Edinburgh University Press, Edinburgh 1999, 230 s.

Vo svojej knihe sa Feintuck venuje analýze mediálnej regulácie v krajinách západnej Európy a v Spojených štátoch. Analýzu konceptuálneho rámca mediálnej regulácie dopĺňa rozbor konkrétnych systémov regulácie. Pochopiteľne najviac priestoru zaberá analýza britskej mediálnej regulácie, pojednáva však aj o mediálnej legislatíve Európskej únie a Spojených štátov amerických.

Ústredným motívom Feintuckovej analýzy je miesto verejného záujmu v mediálnej regulácii. Autor systematicky a ucelene pojednáva o možnostiach a nedostatkoch mediálnej regulácie vo vzťahu k hodnotám demokratických spoločností. Ako zásadnú chápe otázku, ako pomocou regulácie vytvoriť mediálny systém, ktorý by občanom dával možnosť účinnej účasti na živote v demokratickej spoločnosti. Rozlíšenie medzi občanmi a konzumentmi je zásadné - mediálna regulácia totiž často stavia na potrebe vytvorenia podmienok voľnej súťaže, veľmi zriedka sa však berie do úvahy občianska rovina. Je zrejmé, že v prípade mediálnej regulácie dochádza k závažným problémom pri určovaní aspektov nutných k tomu, aby médiá prispievali k realizácii „účinného občianstva.“ Vo všeobecnosti však môžeme skonštatovať, že verejný záujem v komunikácii predstavuje informačný, spoločenský a kultúrny prospech, ktorý prekračuje okamžité a partikulárne záujmy účastníkov (vysielateľov i prijímateľov) komunikácie.

Feintuckov dôraz na verejný záujem nie je dogmatický, uznáva, že v súčasnom kontexte technologickej konvergencie, globalizácie a mediálnej integrácie by bolo chybné očakávať, že sa mediálne systémy zachovajú vo svojej súčasnej podobe, je však nesmierne dôležité upozorňovať na alternatívy voči prevažujúcim liberálnym tržným prístupom k regulácii médií. V tomto ohľade predstavuje zaujímavý fenomén nástup digitalizácie. Technologické možnosti, ktoré digitalizácia prináša, odstránili problém s obmedzeným vysielacím spektrom a podľa niektorých výrazne spochybnili názor, že médiá sú primárne verejným statkom a majú slúžiť verejnému záujmu. Kvantitatívny nárast vysielacích kanálov však nutne nevytvára podmienky pre efektívnu komunikáciu či „účinné občianstvo“. Práve preto je zásadný Feintuckov argument, podľa ktorého je potrebné chápať nové mediálne technológie ako verejný statok.

Americká a západoeurópska mediálna regulácia vychádza predovšetkým z konceptu slobody prejavu, ktorý má v liberálno-demokratickej tradícii tri hlavné východiská. Prvým východiskom je utilitárna filozofia Johna Stuarta Milla, podľa ktorej je otvorená diskusia nevyhnutná pre hľadanie a nájdenie pravdy - ochrana slobody prejavu je zásadná, aby v spoločnosti nedominovala žiadna jednotlivá sada hodnôt. Druhé zásadné zdôvodnenie nevyhnutnosti slobody prejavu je individualistické - každý jednotlivec potrebuje k seberealizácii slobodu formulovať a zdieľať myšlienky a názory. Tretie zdôvodnenie nachádzame vo vzťahu k občianskej účasti - občanom musí byť umožnená účinná účasť na živote v demokratickej spoločnosti. Tieto tri východiská sa v prípade mediálnej regulácie často prelínajú.

Feintuck vo vzťahu slobody prejavu a mediálnej regulácie upozorňuje na dva dôležité fenomény. Sloboda prejavu môže stáť v protiklade k iným hodnotám, akou je napríklad právo na súkromie. Naviac, existuje reálna možnosť, že mediálne koncerny zneužijú koncept slobody prejavu pre vlastné účely - miesto toho, aby presadzovali efektívnu komunikáciu a maximálnu informovanosť, budú mať za cieľ vlastné obohatenie.

 

Vo svojom rozbore princípov mediálnej regulácie Feintuck nachádza štyri zdôvodnenia mediálnej regulácie: účinnú komunikáciu, politickú a kultúrnu rôznorodosť, ekonomický záujem a verejnú službu. V kontexte súčasných regulačných tendencií je obzvlášť zaujímavé presadzovanie ekonomického záujmu v mediálnej regulácii. Podľa tohoto prístupu voľný trh vytvára mediálny systém, ktorý zodpovedá potrebám konzumentov. Tento argument má niekoľko závažných nedostatkov. Predovšetkým vytvorenie monopolov

a oligopolov vedie k zníženiu rozmanitosti médií a mediálnych obsahov, ergo k menšej informovanosti občanov a menšiemu verejnému dohľadu. Ďalším problémom je, že neustále rastú náklady na vstup na mediálne trhy, preto je v konečnom dôsledku tento vstup značne obmedzený. Naviac, argument o neobmedzenej moci konzumenta je značne skreslený. Mediálne organizácie sú byrokratické, majú pevne stanovené postupy a často obmedzené zdroje, ktoré dokážu čeliť nátlakom konzumentov. Nesmieme zabúdať ani na to, že reklama tvorí v prípade komerčných médií principiálny finančný zdroj. Zadavatelia reklamy môžu použiť priamy aj nepriamy nátlak na presadzovanie svojich ideologických i finančných záujmov v médiách. V presadzovaní princípov voľného trhu tiež zohráva zásadnú úlohu argument, podľa ktorého jedine komerčné médiá zachovajú svoju nezávislosť voči zásahom zo strany štátu. V tomto ohľade je dôležité zdôrazniť, že ekonomický tlak je aspoň tak zásadný ako politický nátlak zo strany štátu, komerčné médiá naviac často presadzujú vlastné politické záujmy, preto je zavádzajúce hovoriť o ich nezávislosti.

Zdôvodnenia mediálnej regulácie postavené na potrebe rôznorodosti, účinnej komunikácie a verejnej služby do určitej miery splývajú. Služba verejnosti je chápaná rozdielnym spôsobom v krajinách západnej Európy a v Spojených štátoch, v každom prípade však majú médiá verejnej služby za úlohu vytvoriť priestor pre verejnú diskusiu, nevyhnutnú pre fungovanie demokratických spoločností. Vo väčšine západoeurópskych krajín fungujú duálne mediálne systémy komerčných vysielateľov a vysielateľov verejnej služby. Aj v prípade európskej mediálnej regulácie (legislatívy Európskej únie) existuje výrazná tendencia k presadzovaniu podmienok voľnej súťaže a menej výrazná snaha o presadzovanie verejnej služby.

Feintuck veľmi správne zdôrazňuje, že ciele, zdôvodnenia a mechanizmy regulácie musia byť v súlade, aby sa naplnilo poslanie mediálnej regulácie. V zásade existujú tri formy regulácie: štruktúry, správania a obsahu. Štrukturálna regulácia odkazuje na obmedzenie, ktoré sa týkajú podielu trhu vlastneného jednou spoločnosťou. Regulácia správania spočíva vo vymedzení užívania vlastníctva vo vzťahu k reálnym a potenciálnym konkurentom. Obsahová regulácia vymedzuje, aký obsah môže či nesmie byť odvysielaný. Feintuck vo svojej analýze nachádza zmes foriem regulácie, konštatuje však, že regulácia obsahu a štruktúry ustupuje a narastá dôležitosť regulácie správania.

Feintuck vo svojej knihe pojednáva o širokej palete zásadných otázok, ktoré sa týkajú mediálnej regulácie v súčasných demokratických spoločnostiach. Záver knihy je jednoznačný - mediálna regulácia môže fungovať v prospech občanov a demokratickej spoločnosti, vyžaduje však jasné presadzovanie verejného záujmu. Fakt, že je obtiažne jednoznačne vymedziť verejný záujem v komunikácii neznamená, že je nevyhnutné vytvárať mediálnu reguláciu, ktorá nadovšetko presadzuje princíp voľného trhu.

 

<<Archiv čísla 6

Archiv recenzí >>

 

NAVRCHOLU.cz