Strasti a slasti ženského publika v patriarchálnej spoločnosti

Anna Škulavíková

(Revue pro média č. 9 – NOSTALGICKÁ RECENZE)

Janice A. Radway. Reading the Romance: Women, Patriarchy, and Popular Literature. The University of North Carolina Press, Chapel Hill and London 1991
 

Dnes už klasické dielo americkej vedkyne, bývalej profesorky literatúry na Pennsylvánskej Univerzite Janice A. Radwayovej Čítanie ľúbostných románov s podtitulom Ženy, patriarchát a populárna literatúra je príspevkom k feministickej diskusii o statuse ženského publika a o povahe masovej spotreby literatúry takzvanej “červenej knižnice” – produkovanou napríklad takými vydavateľskými domami ako je Harlequin, či Silhouette. Tieto vydavateľstvá sa orientujú najmä na ženské publikum, ktoré tvorí viac ako polovicu čitateľského publika. Prvá tretina knihy sa venuje práve sociálnemu a materiálnemu vývoju, ktorý viedol k masovej produkcii romantickej fikcie.
Prečo ženy tak rady čítajú romantické príbehy? Aké funkcie plní samotný akt čítania romantickej fikcie v rámci patriarchálneho manželstva? Ktoré atribúty musí romantický príbeh spĺňať, aby bol ženami ocenený? Čo ženy očakávajú od romantickej fikcie? To sú len niektoré z otázok, ktoré kládla Janice Radwayová štyridsiatim dvom zákazníčkam kníhkupectva v malom meste Smithtown na americkom Stredozápade, keď sa pokúšala analyzovať situáciu žien vášnivo čítajúcich milostné romány, ktoré môžeme označiť ako predchodkyne televíznych dopoludňajších seriálov – druh nového ženského ópia, vynucujúceho si repetitívnu konzumáciu.
Kniha vznikla na pozadí práce vedcov z Birminghamského centra súčasných kulturálnych štúdií (napríklad Stuarta Halla a Raymonda Williamsa), ktorí sa odvrátili od štatistických modelov štúdia spoločnosti a odštartovali etnografický obrat v mediálnych štúdiách, definujúc kultúru v antropologických termínoch. Podobne Radwayová dala prednosť kvalitatívnej metodológii – najmä hĺbkovým rozhovorom s čitateľkami, ktoré kombinovala s klasickými dotazníkmi a zúčastneným pozorovaním. Napriek tomu jej štúdia neašpiruje na reprezentativitu a jej výroky napríklad o mužských pocitoch majú často špekulatívny nádych.
Radwayová analyzovala proces, v ktorom sa dostáva ženské publikum do kontaktu s mediálnymi textami v každodennom živote. Chápala samotný akt čítania milostných príbehov ako formu správania a sociálnu udalosť odohrávajúcu sa v rodinnom kontexte.
Radwayová spolupracovala pri svojom etnografickom výskume s predavačkou kníhkupectva Dorothy Evansovou, ktorá radila smithtownským ženám pri výbere románov a spájala ich tak dohromady. Hoci sa jednotlivé ženy nepoznali, vytvárali relatívne homogénnu skupinu – išlo väčšinou o matky v domácnosti starajúce sa o deti, s ukončeným stredoškolským vzdelaním, patriacimi k strednej vrstve spoločnosti. Vzniklo tak imaginárne spoločenstvo v zmysle teórie Benedicta Andersona. Radwayová vytvorila model recepcie, ktorý môžeme označiť ako “kontextuálny konštruktivizmus”. Vychádza z predstavy, že tieto ženy vytvárajú, či doplňujú text imaginatívne ako členky takzvaných “interpretačných komunít” použijúc pojem Stanleyho Fisha.
David Morley odporúča zamerať sa pri výskume publika na rodové rozdiely a neobmedzovať sa iba na model zakódovania a dekódovania textov. Radwayová používa rodovozaložený spôsob interpretácie, pri ktorej vychádza z psychoanalytických teórií Nancy Chodorowovej, ktorá vo svojej práci The Reproduction of Mothering revidovala Freudove postuláty. Radwayová sa pokúša vysvetliť, prečo považujú ženy akt čítania za atraktívny a nevyhnutný, charakterizuje naratívnu štruktúru príbehov a prostriedkami spomenutej psychoanalytickej teórie sa snaží vysvetliť, prečo takto štrukturovaný príbeh spôsobuje ženám potešenie. Chodorowová postuluje, že napriek oidipovskému obratu žien k otcovi a vzniknutej heterosexualite majú ženy intenzívnu potrebu a túžbu po starostlivosti, ktorú im kedysi poskytovala matka. Túto nesplnenú túžbu sprevádza túžba šťastne zakotviť v monogamnom manželstve.
Radwayová konštatuje, že čítanie má pre ženy kompenzačnú funkciu, umožňuje im uniknúť z vlastnej reality v patriarchálnom manželstve, kde plnia funkciu manželiek a matiek. Tento únik je dočasným únikom do fantázie, je formou individuálneho odporu proti situácii, v ktorej sú jedine ženy zodpovedné za starostlivosť o ostatných. V príbehu sa napĺňa spomenutá túžba, aby sa o nich niekto staral.
Iróniou je, že ideálny ľúbostný román obsahuje sľub patriarchátu v súlade s výrokom “potešením ženy je muž”. Ideálny romantický hrdina je konštruovaný androgynne – čitateľky sú unesené jeho maskulinnou falickou silou, ale zároveň najviac oceňujú jeho jemnosť, nežnosť a pozornosť. Samotná naratívna forma romantického príbehu je ideologicky konzervatívna. Ideologickým efektom takéhoto príbehu je upevnenie existujúceho status qua v rodových vzťahoch a udržanie patriarchátu.
Podľa Radwayovej záverov je únik od každodenných problémov jedným z hlavných dôvodov a motivačných faktorov, prečo ženy podliehajú chronickému čítaniu milostných príbehov. Projektujú samy seba do príbehu, identifikujú sa s hrdinkou, ktorá na konci príbehu obnoví svoju porušenú identitu tým, že začne vzťah s mužským hrdinom. Čítaním konštruovali smithtownské ženy svoje vyhlásenie nezávislosti. Kniha umožňuje žene imaginárne prekročiť prah domova, transportovať sa z obývačky vlastného domu do ďalekých miest.
Radwayová sa zaoberá aj fenoménom viny, ktoré čitateľky pociťujú, keď sa venujú svojej obľúbenej činnosti, ktorá im prináša potešenie (guilty pleasures). Ženy sa cítia vinné kvôli množstvo času stráveného čítaním (pozornosť venovaná knihe je pozornosť, o ktorú sú ukrátené deti, či domácnosť), množstvu peňazí minutých na knihy. Ženy sú často obviňované, že čítajú ľahkú pornografiu, alebo je tento druh literatúry zosmiešňovaný médiami, manželmi, či deťmi, čo vedie k tomu, že ženy svoje knihy skrývajú. Pocit viny je podľa Radwayovej dôsledkom socializácie v kultúre, ktorá si viac cení prácu ako zábavu. Ženy sa snažia prekonať tieto pocity viny racionalizovaním vlastného čítania. Tvrdia, že sa vzdelávajú v geografii, poznávajú zvyky iných kultúr a miest. Čitateľky sú presvedčené, že autorky príbehov uskutočňujú pred napísaním rozsiahle rešerše o historickej dobe, mieste a ľuďoch, o ktorých píšu. Dorothy Evansová povzbudzovala ženy, aby boli pyšné na svoje pravidelné čítanie a pýta sa, či je ich čítanie ľúbostných románov odlišné od manželovej nekonečnej pozornosti, ktorú venuje futbalu.
Smithtownské ženy tvrdia, že čítanie ľúbostných románov im zmenilo život a poskytlo im priestor pre vlastné sebavyjadrenie. Či je to skutočne tak a čítanie milostných príbehov má emancipačný potenciál, ostáva otvorenou otázkou. Radwayovej štúdia však prostredníctvom nového výskumu publika ukázala dôležitosť konkrétnej analýzy čitateľského kontextu, podmienok recepcie mediálnych textov a ich interpretácie. Je nesporné, že viacerí považujú romantickú fikciu za nudnú, banálnu, naivnú, predvídateľnú, ale hoci je plná konfliktov a kontradikcií je podľa Radwayovej prostriedkom, pomocou ktorého môžu ženy vyjadriť svoj odpor k patriarchálnemu útlaku a vystúpiť z vlastného ružového geta.
Radwayová napísala k ďalším vydaniam svojej knihy (1987, 1991) nový úvod, v ktorom reflektuje aktuálny vývoj a aj keď neposkytuje takmer žiadne odpovede, je do veľkej miery sebakritická, čím ďalej posúva analýzu ženského publika. Reading the Romance, vydaná v roku 1984, bola jednou z prvých pionierskych prác v rámci širšej problematiky “ženy – média – feminizmus”. V tejto súvislosti môžeme ďalej odporúčať prácu Dorothy Hobsonovej Crossroads, Charlotte Brunsdonovú a Davida Morleyho s ich štúdiou Nationwide, či Ien Angovú a jej Watching Dallas.
 

<<Archiv čísla 9

Archiv recenzí >>

 

NAVRCHOLU.cz